Rudolf II. (1576 -1608), korunovácia 25.IX.1576

Fulget caesaris astrum - cisárova hviezda žiari

     Rudolf ako 11-ročný spolu s bratom odišiel z rodnej Viedne na španielsky kráľovský dvor do Madridu, kde mali nadobudnúť praktické skúsenosti v politike, diplomacii a vojenstve a byť vychovávaný v katolíckom duchu, čo vo Viedni nebolo možné.

     Otec Maximilián II. mal voči tomu výhrady, sám pobudol v Španielsku niekoľko rokov, ale napokon súhlasil. Nádejal sa, že na miesto duševne chorého don Carlosa, následníka španielského trónu, zasadne niekto z rakúskej vetvy Habsburgovcov. Španielsko bolo v tom čase na vrchole moci.

     Po návrate domov Rudolf musel značne korigovať svoje správanie, pretože tu politická moc oveľa viac závisela od stavov ako v Španielsku. Kráľ sa musel uchádzať o ich priazeň a nemohol postupovať tak absolutisticky ako strýko Filip. Ďalej si musel osvojiť tolerantný prístup v náboženských veciach, pretože v Španielsku sa uplatňoval jedine katolicizmus.

     Českú, uhorskú i nemeckú kráľovsku korunu Rudolf získal ešte za života svojho otca a po jeho smrti bol zvolený za rímsko-nemeckého cisára. Na viedenskom dvore sa zorganizovala silná španielska strana, ktorá nabádala cisára k tvrdej rekatolizácií. No cisár nepodľahol nátlaku. Snažil sa byť viac sprostredkovateľom. Zároveň sníval o zjednotení kresťanských krajín v boji proti Turkom. No na túto úlohu nemal predpoklady. Chýbala mu rozhodnosť a pevná vôľa.

     V roku 1568 bolo dohodnuté manželstvo Rudolfa s Izabelou, dcérou Filipa II., ktoré predurčovalo Rudolfa získať španielsku korunu. Lenže ten sa nevedel rozhodnúť a preto roku 1597 Izabelu vydali za jeho brata Albrechta. Podobne dopadli aj ostatné sobášne zámery a z Rudolfa sa stal starý mládenec, hoci vyhľadával krásne ženy. Mal niekoľko detí, ktoré oficiálne neuznal, ale zariadil im dobrú výchovu a hmotné zabezpečenie.

     Natrvalo sa presťahoval na Pražský hrad, ktorý sa stal predovšetkým centom kultúry a vedy. Rudolf bol vášnivým milovníkom umenia. A tak sa sály postupne zapĺňali minerálmi, zoologickými, etnografickými, antickými zaujímavosťami, umeleckými zbierkami, vzácnymi tlačami a rukopismi.

     Do Prahy pozýval Rudolf mnohé významné osobnosti vedy a kultúry. Roku 1580 sa u Rudolfa začali prejavovať prvé príznaky psychickej choroby, ktoré sa postupne stupňovali. Záchvaty zúrivosti sa striedali s hlbokými depresiami a strachom o život. Zhoršujúci sa zdravotný stav spôsoboval stratu záujmu o všetko dianie. Venoval sa jedine svojim zbierkam.

     Roku 1593 vypukla vojna s Turkami. U Rudolfa ožil starý sen byť zjednotiteľom kresťanských armád, ale u kresťanských panovníkov nenašiel moc pochopenia. Keď roku 1604 vypuklo v Uhorsku povstanie Štefana Bočkaja, monarchia sa rútila do zániku, pretože povstalci s pomocou Turkov obsadili celé Slovensko a vpadli dokonca i na Moravu a do rakúskych krajín. Keďže Rudolf nejavil o politické dianie záujem, iniciatívy sa chytili jeho bratia a synovci. Jeho mladší brat Matej uzavrel so Štefanom Bočkajom a s Turkami mier, čo sa však Rudolfovi nepáčilo. Matej si získal uhorské, rakúske i moravské stavy a vytiahol do vojny proti Rudolfovi. Ten sa nezmohol ani na odpor a bol donútený uznať Mateja ako uhorského kráľa a novú hlavu Habsburského rodu. Rudolf na Mateja zatrpkol a snoval proti nemu intrigy, preto roku 1611 Matej podnikol proti Rudolfovi ďalšiu vojenskú výpravu a prinútil ho vzdať sa aj českého trónu. Zlomenému Rudolfovi ostala len ročná renta 400 000 zlatých a titul rímsko-nemeckého cisára. Zomrel 20. januára 1612 v Prahe.

Korunovácia

     Kráľ Maximilán II. sa rozhodol korunovať svojho prvorodeného syna Rudolfa za uhorského kráľa ešte počas svojej vlády. Kráľovskú korunu mu zabezpečil štyri roky pred svojou smrťou.

     Slávnostná korunovácia sa uskutočnila 25. septembra 1572 v Dóme sv. Martina v Prešporku, v čase oberačiek. Korunovácia bola rovnako honosná a nádherná ako Maximiliánova, iba o niečo kratšia. Po hlavnom korunovačnom a cirkevnom obrade v Dóme sv. Martina prechádzal slávnostný sprievod po Hlavnom námestí do františkánskeho kostola.

     Na Hlavnom námestí oproti mestskej radnici bola už v tom čase osadená nová fontána s kamennou sochou cisára Maximiliána, ktorú vytvoril rakúsky kamenár Andrej Luttringer z Deutsch Altenburgu.

     Na príkaz cisára dala totiž mestská správa vybudovať studňu s vodou dostupnou po celý rok. Korunováciou sa však Rudolf ešte nestal uhorským kráľom. Tým sa stal až po smrti svojho otca, Maximiliána. Ako vladár však Rudolf nebol úspešný. Zanedbával vladárske povinnosti a politiku, svojím prístupom k rastúcim problémom priviedol postupne krajinu do stavu, ktorý o mnoho rokov neskôr vyústil do tridsaťročnej vojny. Stále častejšie sa utiekal k svojim záľubám. Zaujímala ho len jeho zbierka kuriozít, drahých kameňov, umelecké predmety, alchýmia a elixír života, vzácne maľby, antické sochy, drahokamy... Opustil Viedeň a za kráľovské sídlo si zvolil Prahu. Sem dal do klenotnice uložiť aj uhorskú korunu, ktorú spolu s ostatnými korunovačnými klenotmi považoval iba za pozoruhodnú starožitnosť (podobne ako o dve storočia neskôr cisár Jozef II.). Zostala tu až do korunovácie ďalšieho uhorského kráľa v roku 1608. Celkový úpadok krajiny a hroziace turecké nebezpečenstvo spôsobili, že ešte za Rudolfovho života sa dal za uhorského kráľa korunovať v Prešporku jeho mladší brat princ Matej.

 

ZDROJ: 

www.staremesto.sk

http://www.bratislava-info.sk

 
   
 

*   All rights reserved  ©  bratislavainfo.sk  *