Veľkomoravský zemepis

 
 

           

               "Hludowicus rex mense Augusto ultra Danubium cum manu valida profectus Rastizen in quadam civitate, quae lingua gentis illius Dowina, id est puella dicitur, absedit."

              

"Kráľ Ľudovít vypravil sa v mesiaci auguste (rok 864) s veľkým vojskom za Dunaj, obľahol Rastislava v akomsi meste, ktoré sa v reči onoho národa menuje Dowina, čiže dievča."

 

              

     Táto veta sa stala na veľa rokov základom mnohých diskusií, kde sa pátralo po presnej lokalizácii spomenutého mesta Dowina. Mnoho skúsených a uznávaných historikov zo Slovenska, Čiech a Moravy zvádzalo slovné boje, kde umiestniť a akému národu pripísať toto historicky význámne mesto, sídlo kniežaťa Rastislava. Až začiatkom prvej svetovej vojny sa začali dohady pretvárať do reálnej podoby. Pravda sa začala odkrývať. Medzi dvoma hlavnými kandidátmi, Velehradom, čo bola obec neďaleko Starého Mesta na Morave (dnes miesta časť Uherského Hradišťa) a Devínom, strategickým miestom na sútoku riek Moravy a Dunaja, sa favoritom na základe jasných dôkazov začal črtať práve Devín ako Rastislavovým nesmierne veľkým opevnením.

     Medzi dvoma svetovými vojnami až do roku 1939 sa na Devíne pracovalo, postupne vychádzali na svet ďalšie skutočnosti o pôvode miesta, o národoch ktoré na ňom prebývali. Práce sa predčasne zastavili v spomenutom roku kôli búrlivým politickým udalostiam. Archeológovia Eisner s červenkom tu dovtedy odkryli vyše 400 hrobov, zakonzervovali niekoľko múrov, odhalila sa pamätná tabuľa na počesť devínsky výletov štúrovcov a čo je pre náš príbeh najdôležitejšie, kamením sa v teréne vyznačil pôdorys veľkomoravskorímskej stavby.

     Päť rokov po oslobodení sa na Devíne opäť objavili archeológovia pod vedením Dekana. Na výskume sa zúčastnila prvá vyškolená archeologička na Slovensku, Kraskovská. Výskum trval niekoľko rokov, ale bez väčších senzácií. Naši sa zvyšky laténskych príbytkov s krásnou maľovanou keramikou, dva rímske drevené zruby s dlážkou z malového poteru, mimoriadne pozoruhodný bol objav veľkomoravskej chaty, v ktorej sa zachovala časť inventára; deväť nádob, kovanie dreveného vedierka, sekera so širokým ostrím, kosák, kľúč, azda priam od tohto obydlia, možno od truhlice alebo niečoho podobného, a zuhoľnatené obilie. Tri poveľkomoravské hroby oddelené od ostatného pohrebiska Dekan označil za pohanské. Bohatstvo milodarov v jednom z nich, dva prstene, 10 strieborných záúšníc, bronzový nožík a keramika pritom naznačovali, že od kresťanstva sa po páde Veľkej Moravy odklonili aj niektorí príslušníci významnejších spoločenských vrstiev.

     Spoľahlivo sa dokázalo, že slovanské hradisko sa rozkladalo na celej hradnej plošine, bolo opevnené mohutným valom zo sypanej zeminy, o ktorom si Dekan myslel že ho začali stavať už Rimania. V roku 1984 hrad sprístupnili návštevníkom. Neskorším výskumom sa dokázala kontinuita života na devínskom návrší od najstarších čias, stavebné dielo už od staršej doby bronzovej a intenzívne osídlenie Keltov, objavilo sa viacero murovaných rímskych stavieb a život aj po odchode Rimanov v čase sťahovania národov, a predovšetkým mohutné slovanské osídlenie. Zdalo sa teda, že prekvapenia sa už nevyskytnú, a tak sa začalo sumarizovať.

     Zrúcaniny hradu Devín utvárajú v krajine pôsobivú panorámu. Nečudo, že boli odnepamäti v strede pozornosti; už Matej Bel (za jeho čias isteže nebol zrúcaninou, ale živým, sčasti obývateľným hradom) a po ňom Palacký, Salagius, Pray, ba aj vydavateľ Fuldských análov predpokladali, že Devín je Dovinou, nesmierne veľkým opevnením kniežaťa Rastislava.

 

     Slovanský Devín bol obývaný od najstarších čias, ako dokladá pomerne bohatý (ešte neslovanský) dvojhrob z čias sťahovania národov a spona v tvare včely, ktorá sa našla v zásype. Slovania sa na Devíne (a v okolí) zjavili prinajmenšom už v 7.storočí a nikdy z neho neodišli. V časoch Veľkej Moravy vybudovali na hradnom kopci a jeho okolí mohutnú pohraničnú pevnosť, komplex opevnení. Domnienka o sídelnom kniežacom meste sa však nepotvrdila. Po zániku Veľkej Moravy Slovania z Devína neodišli, jeho význam však poklesol, premenil sa z pevnosti na neveľkú osadu. Pretrvala až do 13.storočia, keď sa Devín začal budovať ako stredoveký hrad.

    Zdalo sa, že devínska Dovina prehrá aj ďalšiu bitku. Ani po toľkých výskumoch vedených významnými archeológmi sa neobjavil ani jediný veľkomoravský hrob. Trvalo to celé roky. Dňa 10. septembra 1985 však predsa len tá vytúžená chvíľa priľla. V hĺbke tri aj pol metra a osem metrov od múrov kostola našli archeológovia hrob asi 30-ročnej ženy s dieťaťom na hrudi. Inventár hrobu nepripustil žiadne pochybnosti. A potom to už išlo rýchlo. Našlo sa niekoľko hrobov s početným množstvom vecí. Všetky nálezy pochádzali jednoznačne z druhej polovice 9.storočia z čias kniežaťa Rastislava, príchodu Konštantína a Metoda, Metodovho biskupstva.

    Všeličo sa odrazu vysvetlilo. Veľkomoravský kostol postavili zo stavebného materiálu staršej rímskej budovy. Vysvetlilo sa aj to, prečo veľkomoravský cintorín bol tak dlho utajený. Ležal hlboko pod cintorínom z 10.-12.storočia, niektoré hroby až štyri metre pod zemou pod dvoma-troma vrstvami hrobov z poveľkomoravského obdobia.

    A tým by sa, aspoň predbežne, mohol devínsky príbeh zakočiť. Moderný výskum odkryl na Devíne Dovinu, Rastislavovo mesto, nesmierne veľké opevnenie, najbezpečnejší val, starobylí hrad. Veľká Morava bola naozaj veľká, nesmierne veľkých opevnení, valov, hradov a miest mala viacero. Dovina bola len jedným z nich.

 

 Záhada Vogastiburhu

   V Devínskej Novej Vsi sa podarilo nájsť veľké pohrebisko, ktoré bolo pripisované dvojakému ľudu, avarským nomádom a Slovanom. Bolo datované veľmi opatrne do 7.-8.storočia, teda prevažne do čias slovansko-avarského obdobia. Pohrebisko sa stalo učebnicou uvádzaného obdobia. A tak si pripomeňme uzlové body.

     Najstaršie správy o Avaroch spomínajú ich prítomnosť v polovici 6.storočia v stepiach nad Azovským morom. Už roku 561 zaútočili na Frankov a útoky opakovali až do úplného obsadenia Panónie. V stepiach medzi Dunajom a Tisou si vybudovali centrum ríše na celých 200 rokov. Od druhej polovice 6.storočia teda hraničili so Slovanmi približne na línii dnešnej slovensko-maďarskej hranice. Ako sa uvádza v dobovej Fredegadovej kronike, Avari Slovanov kruto utláčali. Spomína sa dokonca, že sa "váľali" po slovanských ženách, zapriahali si ich do vozov. Na začiatku 7.storočia sa avarská bohatierska éra končila. Roku 603 zomrel ich najvýznamnejší vládca Bajan. Roku 626 utrpeli tragickú porážku pod Konštantinopolom, vyhnali ich z Bulharska a odvtedy žili už len v Panónii. V rokoch 791-799 franský panovník Karol Veľký avarskú ríšu celkom vyvrátil.

    Pre naše dejiny je rozhodujúci protiavarský odboj franského kupca Sama, vladára v rokoch 623-658. Vybudoval takú pevnú ríšu, že odolala aj útokom Frankov. Samému kráľovi Dagobertovi uštedrila pri obliehaní Samovho sídelného hradiska Vogastisburgu krutú porážku. Vogatisburg sa stal symbolom začiatkov slovanskej štátnosti.

ZDROJ: Zlatá kniha Bratislavy, P.Dvořák

 
   
 

*   All rights reserved  ©  bratislavainfo.sk  *