Stratené mesto - rímske časy

 
 

 

     To sa naozaj nestáva, aby sa kdesi stratilo celé mesto, aj keď ho postavili pred dvoma tisíckami rokov, mesto, ktorého meno poznáme, a aspoň približne vieme, kde ležalo. A predsa sa stratilo. Jestvuje mapa z rímskych čias, Itinerarium Antonini, a na nej je to čierne na bielom. Je to nepresná mapa, poznačená dobou, jej možnosťami a predstavami; ale tak či tak na pravom brehu Dunaja od jeho sútoku s Moravou po sútok s Váhom vyratúva menovite tento reťazec ľudských sídel: Carnuntum (hlavné mesto Panónie), Gerulatis, Ad Flexum, Quadcata-Stailuco, Ad status, Ad Mures, Brigetio.

      Veľké opevnené tábory, ktoré udáva mapa sú zväčša známe, archeológovia ich objavili, vykopali, no práve Gerulata sa kdesi stratila. Každý riadok z týchto čias má cenu zlata a ak sa táka nášho územia, platí to o každom slove, a odrazu sa jedno miesto uvádza na dvoch mapách, raz v latinskom a raz v gréckom znení.

     Gerulata mala podľa mapy ležať na pravom brehu Dunaja približne v strede úseku medzi dnešným Devínom a maďarským mestom Mosonmagyaróvár. Aj tak to však nebolo jednoduché. Dnešné dunajské koryto nie je ani zďaleka totožné so starovekým korytom tejto rieky. Navyše Gerulata mohla celkom pokojne bezo zvyšku zmiznúť, 2000 rokov je príliš veľa, mohla ju odplaviť povodeň alebo aj zničiť ľudia; dokonca bez toho aby tišili, čo robia. Predstavy o Gerulate boli totiž celkom neisté, mapa nehovorila nič o vzhľade Gerulaty, a teda ani o jej veľkosti a výstavnosti. Dalo sa z nej vyčítať iba toľko, že Gerulata bola súčasťou slávneho Limes Romanus. (limes - lat.slovo; cesta, dráha, v poľnohospodárstve medze, vo vojenstve opevnené hranice).

     Ťažiskom boli veľké tábory légií postavené inžinierskym spôsobom do tvaru štvorca alebo obdĺžnika, opevnené strážnymi vežami, priekopami, valom. Vnútri takého tábora sa križovali cesty, ktoré tam viedli cez pravidelne rozmiestnené brány, bolo tam námestie (fórum), centrálne budovy a všetko  ostatné,  čo  armáda  poterbuje  na  život.  Okolo  táborov  vyrastali  civilné mestá s tržnicami, kúpeľmi, kantínami, amfiteátrom, v kresťanskej ére s bazilikou, so súkromnými domami, a to aj poschodovými. Všetko to bývalo ohradené mohutnými hradbami a spravidla väčšie ako stredoveké mestá, na ktoré sa niektoré tábory postupne premenili. V mestách žili prepustený vojaci, veteráni, so svojimi rodinami, ale aj domáce obyvateľstvo priťahované vidinou zárobku, pretože každé vojsko dostáva žold a chce svoje peniaze kdesi minúť. Jednotlivé strategické body limesu neboli izolované, spájala ich cesta, ktorá viedla od Galie až k Čiernemu moru. Bola určená predovšetkým na pohyb vojska, ale používali ju aj obchodníci a cestovatelia. Pre nich boli ale dôležitejšie cesty, čo sa tiahli severojužným smerom, a z nich najmä slávna Jantárová, vedúca z Aquileie (severne od Benátok) až k Baltu.

     Rimania boli veľkí budovatelia ciest, mnohé z nich slúžia dodnes. Mali pevný povrch a orientačné body, míľniky, na ktorý ch sa udával počet krokov a míľ k najbližšiemu mestu. Stredom siete rímskych ciest bol míľnik milliarium aureum, ktorý stál priamo na rímskom fóre a boli na ňom uvedené vzdialenosti do všetkých dôležitejších miest impéria.

     Cesty využívala dokonale zorganizovaná pošta. Doprava správ nie je rímskym vynálezom, poznali ju takmer všetky staroveké kultúry. Používali peších poslov i jazdcov. Vysoko organizované spoje mal napríklad Egypt alebo Perzia, ich skúsenosti prebrali od nich Gréci a od nich Rimania, ktorí sa stali zakladateľmi európskej pošty na takej úrovni, že ju nepredstihla novoveká pošta ani na prelome 15. a 16. storčia. Staroveká pošta dopravovala najprv len správy, neskôr aj ľudí a batožinu. Obyvateľstvo bolo povinné dávať im na cestu kone a všestranne sa o nich starať. Prvý rímsky cisár Augustus organizoval na prelome letopočtov cursus publicus, súvislú reťaz poštových stredísk. Rímska pošta dosiahla vrchol v 5 storčí. Prepravovala osoby, starala sa o ich ubytovanie, stravu i batožinu. Cursus publicus nezanikol ani po páde Ríma, slúžil ešte v 7. stor.. Po storočnom hiáte ho nahradili nové poštové kurzy Karola Veľkého.

     Na začiatku nášho letopočtu prišli Rimania až k Dunaju a vytvorili novú provinciu Panóniu, ktorá sa rozkladala na severe dnešnej Juhoslávie, vo východnom Rakúsku, v západnom Maďarsku a z nášho územia do nej patrila napríklad Gerulata. Rimania boli skvelí stratégovia, vedeli nájsť všetky dôležité miesta. Gerulata bola na jednom z nich, lenže kde presne ležala, to sa nevedelo, aj keď z času na čas dávala o sebe vedieť.

     Bolo vyslovených viacero názorov o umiesnení Gerulaty. Na dnešnom území Rusoviec alebo Jaroviec. Počas druhej svetovej vojny v Rusovciach prebiehal profesionálny archeologický výskum, ktorý organizovalo budapeštianske Maďarské národné múzeum (Rusovce - Oroszvár, boli pred rokom 1945 maďarské), ale záhada sa nevyriešila. Dňa 15. októbra 1945 pririekla mierová konferencia v Paríži Česko-Slovensku 22 km dlhé a miestami až 7 km široké predmostie na pravom brehu Dunaja. jarovce, Čunovo a Rusovce sa od roku 1972 stali súčasťou Veľkej Bratislavy. Bádatelia dostali veľkú príležitosť, mohli kopať na pôde originálnej Panónie, ba dokonca mali možnosť realizovať dávny sen archeológov: Objaviť Gerulatu. Roku 1961 sa spevňovali dunajské hrádze. Ktosi rozhodol, že Bergl (niekoľko metrov vysoký kopček pri kostole, na ktorom stála obytná veža) sa rozoberie. Rúcal ho buldozér a jedného dňa narazil na neprekonateľnú prekážku. Asi šesť metrov pod úpätím Bergla bolo nárožie akejsi budovy postavenej z masívnych kamenných kvádrov. Pod hlinou sa objavovali kamene pospájané typickou rímskou maltou, na zemi boli zlomky rímskych tehál, zuhoľnatené trámy, ba dokonca aj črep sviatočnej rímskej keramiky teryy sigillaty. Čoskoro sa totiž objasnila záhada, ako sa môže stratiť mesto. Kopec Bergl bol umelý, naviezli ho v stredoveku na zvyšky rímskych stavieb a na vrchole mimo dunajských záplav postavili hrádok. Dávna domnienka Sötéra sa plne potvrdila.

     Jedna záhada sa vyriešila, iná hneď vznikla. Múr bol postavený zo zvyškov akejsi staršej rímskej stavby, no nielen to - ako stavebný materiál sa použili aj mohutné náhrobné kamene, viaceré z nich s ozdobnými reliéfmi s nápismi. To bolo nápadné, lenže písmo je aj historický prameň, v tomto prípade veľkej váhy, pretože na jednom z náhrobných kameňov rozpoznali nápis príslušníka 1. jazdeckého oddielu cannenefatských, ktorého stanovišťom v 2. storočí bola Gerulata. Málokedy sa archeológom stáva, aby spolu s náleziskom objavili aj jeho niekdajšie meno, v Rusovciach sa to podarilo, stará rovnica sa bez pochybností potvrdila.

     Rimania prišli do Rusoviec v polovici 1. storočia. Svoj tábor opevnili dvojitou priekopou a hlineným valom. Neskôr ho prestavali, vybudovali z kameňa a tehál.

      Pokojný život Gerulaty po sto rokoch prerušila náhla katastrofa. Bol to čas markomanských vojen, keď Germáni prerazili opevnený limes tam, kde sa križoval s Jantárovou cestou, a prenikli hlboko do vnútrozemia až do okolia Aquileie. Azda bola Gerulata zničená práve vtedy. Našlo sa neuveriteľné svedectvo. Istý pán pri kopaní vo svojej záhrade narazil na bronzový predmet. Nechal ho v zemi, aby nič neporušil, a zavolal archeológov. Už po zbežnej obhliadke sa ukázalo, že v zemi sú zvyšky rímskych tehál, deštrukcia vykurovacích kanálov, kamene, črepy, popol. Najmä kovový predmet sa ukázal ako úplné unikum, rímska dôstojnícka prilbica bohato zdobená plastickými aj rytými motívmi vtákov a orlicou s hadom omotaným okolo nôh. Bola dosť korodovaná (ako sa ukázalo, nebola vyrobená z bronzu, ale inej zliatiny medi) a najmä zdeformovaná po údere na hornú časť. Nenašlo sa svedectvo o boji, prilba v čase úderu nebola na ľudskej hlave, ležala voľne na pevnej podložke.Pravdepodobne ju zdeformovalo murivo, ktoré sa na ňu zrútilo.

     V rímskom vojsku vládla prísna disciplína, súčasti výzbroje patrili armáde, nemohli sa povaľovať, mali miesto len v kasárňach. Slávnostnú prilbu navyše sotva niekto stratil v boji. Nálezové okolnosti teda ukazujú na náhle zničenie budovy, kde bola uložená, a o kasárne prichádzajú vojaci spravidla len v prípade porážky.

     Gerulate sa stavalo celé stáročia, za poslednej prestavby niekedy v polovici 4. storočia tu vyrástlo námestie, fórum, široké okolo 35 metrov, akému na limese ťažko hľadať obdobu. Obkolesovalo ho mohutné stĺporadie z kamenných kvádrov. Malo skôr civilný než vojenský charakter. V jeho strede stála studňa vymurovaná z dokanale opracovaných kvádrov, jeden z najefektívnejších exponátov múzea, ktoré medzitým vyrástlo na troskách antickej Gerulaty.

     V čase posledného rímskeho cisára na strednom Dunaji Valentiniána sa limes prebudoval na ofenzívu. Fórum vtedy stratilo civiný charakter a dostalo sa do rúk vojakom, ktorí ho začali používať ako skladisko. Priam symbolicky pôsobí za týchto okolností hrob z čias sťahovania národov (pravdepodobne gótsky), objavený uprostred Gerulaty. Svedčí o jej poslednom a definitívnom zničení, ale aj o tom, že život (ani smrť) sa nezastaví.

      Dalo by sa povedať, že táto kapitola nemá konca, mohla by sa uverejňovať na pokračovanie, čo však nič nemení na skutočnosti, že rusovská Gerulata je našim vari najefektívnejším náleziskom z rímskych čias. Lenže to ešte nie je všetko, rovnako vzrušujúce sú suvislosti, ktoré odkryla, aj keď majú celkom inú, skromnú podobu.

     V areáli Rusoviec sa našlo viac ako 150 hrobov z 10. - 11. storočia, ktoré dokladali, že život sa na Bergli nezastavil ani po odchode Rimanov, vyvýšenina sa používala od 7. do 11. stor. (i neskôr). Slovania sa usídlili dokonca uprostred zrúcanín rímskych stavieb. Predveľkomoravská chyža (zo 7. stor.) stála v centre rímskeho nádvoria neďaleko studne.

      Pri výpočte rímskych pamiatok v Bratislave nemožno opomenúť Vodnú vežu na Podhradí. Tri aj pol metra pod dnešným terénom tam totiž objavili kamennú dlažbu a zvyšky muriva z dokonale opracovaných kamenných kvádrov, ktoré sa dlho pokladali za trosky rímskej stavby. Od rímskeho pôvodu stavby pod Vodnou vežou sa však v poslednom čase pomaly upúšťa. Väčšina bádateľov si myslí, že nejde o dielo Rimanov, ale o zvyšky niektorého zo stredovekých mostov cez Dunaj.

    Pamiatky na pobyt Rimanov v Bratislave vychádzajú v husto zastavanom meste na povrch len veľmi vzácne. Nemôže byť ale spor, že Rimania nadviazali na keltskú Bratislavu a civilizačne ju ešte pozdvihli. Nevyriešený zostáva charakter ich pobytu, nevedno, či išlo naozaj len o vojenské stanice, ako na Devíne, vojenský tábor s pripojenými civilnými osadami, ako v Gerulate, alebo o naozajstné mesto, ktoré sa, žiaľ, pod dnešnou Bratislavou celkom stratilo, ak tam niekedy stálo. A také ponaučenie má nezaplatiteľnú hodnotu pre mesto, ktoré si svoje najstaršie dejiny skrylo do panciera nových ulíc a celé stáročia ich drobilo a ničilo pri najrozličnejších stavbách, výkopoch a prevracaní zeme.

ZDROJ: Zlatá kniha Bratislavy, P.Dvořák

 
   
 

*   All rights reserved  ©  bratislavainfo.sk  *