Knieža BIATEK - obdobie Keltov

 
 

 

     V 19. storočí za začalo vytvárať pre narastajúce nároky nové centrum Bratislavy. Stavby a rekonštrukcie boli obohatené nálezom mnohých historicky cenných pokladov v dosť relatívnom slova zmysle. V kultúrnej vrstve, čo objavitelia ani netušili, lebo to bol len popol, kosti a črepy, sa postupne objavovali akésy staré haraburdy, bronzový krúžok, pokrivené kovanie, držadlo, a tak pozornosť upútali až stovky malých začernetých mincí. Na prvý pohľad príťažlivé neboli, ale stačilo urobiť ryhu nožom alebo klincom a v škrabanci sa zablyšťalo striebro. Koľko zmizlo, nevedno. Mince vraj boli roztrúsené. Poklady keltských micí nie sú v Bratislave výnimočnosťou. Sú nielen drahou starožitnosťou, ktorej zberateľská cena mnohonásobne prevyšuje hodnotu kovu, ale aj významnou historickou pamiatkou, dejepisným prameňom. Bratislavské mince sú u nás prvým dokladom o používaní písma. Aj úplný laik z nich môže pohodlne čítať, lebo nápisy sú vyrezané každému zrozumiteľnou latinkou a ešte aj verzálkami: BIATEC, NONNOS, DEVIL, BUSU, TITTO, COUNOS, MACCIUS, COISA, IANTAMARUS.

     Koniec koncov, zodpovedá to obdobiu do ktorého sme vošli. Kelti sú prvou národnosťou v našich dejinách, ktorá má svoje meno. A to je veľká vec. Pomaly opúšťame éru praveku a vstupujeme do historických čias, predbežne na ich začiatok, do rannej dejinnej doby, ktorá má na Slovensku charakter staroveku, lebo sa u nás usadili antické národy známe zo starorímskych a starogréckych písomných prameňov. Kelti u nás žili niekoľko storočí, bratislavské mince patria do záveru tohto obdobia, na koniec keltskej éry okolo polovice 1. storočia p.n.l.

    Ukryté poklady takmer vždy svedčia o nejakej hrozbe. Ak ich je viac, možno hovoriť o hrozbe všeobecnej celospoločenskej. Ak navyše poklady zostanú vo svojich úkrytoch, ak si ich ten, čo ich skryl, nevyzdvihne, svedčí to o naplnení tejto hrozby; o skaze, o smrti, o otroctve ... Za takých okolností možno každý v Bratislave objavený poklad dávať do bližšie neznámych dramatických súvislostí. Za ktoroukoľvek objavenou mincou sa môže skrývať tragický ľudský osud. A tak teda najprv fakty.

     O nápisoch predbežne nemôžeme s istotou povedať, čo značia, lebo to nie sú slová známe z iných súvislostí. Sú síce napísané latinským písmom, ale nie sú to latinské slová a ani nijaké z doteraz známych keltských slov. Okrem nápisov je na bratislavských minciach množstvo obrazov, na averze najčastešie mužských i ženských portrétov alebo dvojportrétov, úplne jedinečný je šarkan skrútený do kruhu. Na reverze mincí (s písmom) býva najčastejšie jazdec, kôň, vlk (alebo medveď, ťažko to rozoznať), okrídlená kentaurka, okrídlený gryps, lev v skoku, ozbrojený muž v boji s medveďom, harpya, diviak.

     O nápisoch predbežne nemôžeme s istotou povedať, čo značia, lebo to nie sú slová známe z iných súvislostí. Sú síce napísané latinským písmom, ale nie sú to latinské slová a ani nijaké z doteraz známych keltských slov. Okrem nápisov je na bratislavských minciach množstvo obrazov, na averze najčastešie mužských i ženských portrétov alebo dvojportrétov, úplne jedinečný je šarkan skrútený do kruhu. Na reverze mincí (s písmom) býva najčastejšie jazdec, kôň, vlk (alebo medveď, ťažko to rozoznať), okrídlená kentaurka, okrídlený gryps, lev v skoku, ozbrojený muž v boji s medveďom, harpya, diviak.

    Keltské mince sú peniazmi v plnom zmysle slova, platidlom v službách obchodu, ktory mali Kelti dobre zorganizovaný. Niekde prebiehal na pevných trasách s nocľahárňami (a azda aj  colnicami), ktoré delili vzdialenosti denného pochodu (asi 30 kilometrov). Viedli do miest s najvýznamnejšími trhoviskami. Kelti peňažníctvo nevymysleli, urobili to viaceré antické národy dávno pred nimi. Kelti sa z ich skúseností iba poučili, a aj priamo pri výrobe mincí. Mince mali svoju pevne stanovenú hodnotu (v rýdzosti kovov neporovnateľne vyššiu ako neskoršie stredoveké mince). Tejto požadavke zodpovedala technológia ich výroby: odvážilo sa presné množstvo kovu, prachu alebo zlomkov (Kelti svoje mince robili zo zlata, striebra, ale aj medi a bronzu), nasypalo sa do jamôk v hlinenej forme a vložilo sa do ohňa. Roztavený kov sa rozlial do priehlbiny a dostal tvar i veľkosť mincového kotúčika. Potom sa za pomoci razidiel vyrážali príslušné obrazce a nápisy.

    Keltské mince vydávali vládcovia, kniežatá alebo kňazi, razili ich v mestách, centrálnych chrámoch, ale aj vo vidieckych sídlach keltských vládcov. Objav mincovne je sám osebe dokladom výnimočnosti.

     Vraveli sme, že napodobujú antické vzroy, ale je ich však možno na prvý pohľad rozlíšiť. Sú vyrazené vyslovene lajdácky, stratili antickú precíznosť, čo niekedy vedie až ku grotesknosti. Na jednej z mincí objavených v roku 1942 sa pri razení kov posunul, takže vlasy prvej hlavy dvojportrétu tvoria fúzy na druhej, zhodou okolnosí ženskej. Aj to je teda historická výpoveď, ale len jedna stránka veci. Kelti na minciach uplatnili svoj individuálny vkus, ale aj umelecké ambície, tvorivé schopnosti, čo nás oprávňuje predpokladať, že aj niektoré námety si vyberali z prostredia, v ktorom žili, späté s ich domovom.

    Je celkom unikátna. Zasluhuje si osobitnú úvahu. Symbol šarkana skrúteného do kruhu nie je neznámy. V antickom svete predstavoval neustále sa opakujúce mesačné fázy, v prenesenom zmysle nesmrteľnosť; mal teda duchovný, náboženský význam.

     Podobne možno chápať aj symbol požieraného  človeka.  Ľudská obeť  mala  medzi  Keltmi   najvyššiu  cenu.   Ľudí  predkladali  svojim bohom na viacero spôsobov, predhodenie šelmám bolo jedným z nich.

 

     Čo značí slovo BIATEC, ktoré nesie absolútna väčšina mincí?

 

     Bádatelia sa od samého začiatku prevažne zhodovali v názore, že je to meno, meno vládcu, ktorý príslušnú micu dal vyhotoviť. Predpokladá sa, že ústredným panovníkom bol Biatek a azda aj Nonnos (aj toto meno sa často objavuje), majiteľ mincovne, ktorá pracovala aj pre ostatných nižších azda len župných náčelníkov. Treba pripomenúť, že keltské mincovníctvo má oveľa dlhšiu tradíciu. Najstaršie mince nájdené v Nitre patria až do prvej polovice 2. storočia p.n.l., sú teda o viac než sto rokov staršie ako bratislavské. To bol čas vrcholiacej keltskej slávy. Potom sa však začali odohrávať zaujímavé veci.

 

     V polovici 1. storočia p.n.l. vypukol v Karpatskej kotline tuhý boj medzi Dákmi, ktorí žili v jej východnej časti, a Keltmi. Skončilo sa to ťažkou porážkou Keltov v bitje, ktorej dátum nepoznáme, iba sa dohadujeme, že sa odohrala niekedy medzi rokmi 58 až 44 p.n.l. Pre Keltov vedených kráľom Kritasirom sa skončila katastrofou. Dácky kráľ Burebista premenil ich krajinu na "bojskú púšť". Tých, čo prežili boje, vyhnal aj s rodinami. Dáci sa od tej chvíle stali vedúcou zložkou nielen na východnom, ale aj na juhozápadnom Slovensku. Tak či tak sa predpokladá, že po dáckom víťazstve bratislavskí Kelti nevládali ďalej udržať taký významný bod, ako bol dunajský brod. Rozhodne však neboli vykynožení. Dácka okupácia netrvala dlho. Burebista sa zamiešal do sporu medzi Caesarom a Pompelom, po ktorého smrti sa utiahol a pripravoval sa na rozhodujúci boj. Boj sa neodohral, lebo Caesara zavraždili republikánsky sprísahanci v senáte a Burebistu vzbúrení veľmoži priamo na jeho sídelnom hradisku roku 44 p.n.l. Pravda, Keltom sa tým neuľavilo, lebo ich aj naďalej z jednej strany ničili Rimania a z druhej Germáni.

     Z viacerých hypotetických predpokladov vychádzajú teórie, že nápis Biatec skutočne znamená meno kniežaťa, ktorému patrila Bratislava, bola sídlom mincovne a mala charakter mesta, oppida.

     Oppidá boli svojské mestá, ktorými vrcholí keltská kapitola európskych dejín. Ťažko ich dávať pod jeden klobúk, mali rozdielny charakter. Spočiatku to boli len ohradené miesta, kam sa obyvateľstvo z okolia uchyľovalo v prípade nebezpečenstva, iba neskôr získali naozajstný mestský charakter svojim vnútorným životom ako strediská správy, vojenstva, výroby, moci a ideológie. Bratislavské oppidum malo predbežne hypotetický charakter, ktorý mohla potvrdiť alebo vyvrátiť len archeológia. Od objavu v roku 1923 sa keltské pamiatky tak rozmnožili, že tvora v mestských uliciach takmer súvislú sieť. Azda sa z nich dá vyčítať ako kedysi vyzeralo keltské osídlenie dnešného mesta.

    Prítomnosť Keltov sa dokázala na hrade, kultúrna vrstva svedčí o veľmi intenzívnom osídlení a objav ďalšieho pokladu o jeho vysokej úrovni. Na Hlavnom námestí sa okrem keltských pamiatok priamo pod Starou radnicou objavila postupne celá sada dokonaláých hrnčiarskych pecí. Intenzívne osídlenie dokazoval aj výskum bratislavského Podhradia, an rohu Židovskej a Kapucínskej, na Hviezdoslavovom námestí, na Námestí slobody, Palisádach, ale aj v blízkom či širšom okolí Bratislavy. Tak či tak tajomstvo bratislavských Keltov na svoje objavenie ešte vždy len čakalo.

   V auguste 1978 sa na Partizánskej ulici kopala ryha na silnoprúdový kábel. Narušil sa pritom akýsi neidentifikovateľný objekt obklopený vrstvou lomového kameňa. Archeológ Lev Zachar ryhu preskúmal: obsahovala až neuveriteľné nálezy, ak vezmeme do úvahy, aký malý priestor mali výskumníci na svoju prácu. Zistili sa teda výnimočné okolnosti a navyše aj rozdielne skutočnosti. Jedna vrstva bola "mierová" so svedectvom o výrobe mincí, druhá "zániková". A ani to ešte nie je všetko. Archeológ Lev Zachar dospel k názoru, že nie sú súčasné. V "mierovej" vrstve sú pamiatky staršie, v "zánikovej" mladšie. S istým rizikom by sa teda dalo povedať, že v "mierovej" vrstve boli pamiatky z prvej polovice 1. storočia p.n.l., v "zánikovej" z druhej polovice tohto storočia, teda asi o generáciu mladšie.

     Ďalšiu príležitosť dostali archeológovia pri rekonštrukcii Pálfiho paláca na Panskej ulici v priebehu rokov 1983-1985. Najväčšie prekvapenie znova priniesla laténska kultúrna vrstva. Ukázalo sa, že Kelti tu žili na riečnej terase, pravdepodobne pri ústí dunajského ramena. V podzemí sa našla šachta a v nej svedectvo o neznámej katastrofe: mŕtvi ľudia v nezvyčajných polohách. Významné boli nálezy predmetov, ktoré dokladali dielňu, čulý remeselnícky život, s najväčšou pravdepodobnosťou výrobu mincí, azda priamo mincovňu kniežaťa Biateka. A tak sa kruh začal uzatvárať.

     Neďaleko Pálfiho paláca na Rudnayovom námestí sa našli zvyšky keltského opevnenia, pravdepodobne dvojitej priekopy. V blízkosti Vodnej veže sa objavili ďalšie stopy po katastrofe. Mŕtvi ľudia zasypaní zhorenými trámami a kameňmi, ktoré popadali z hradného kopca.

     Bratislavské oppidum sa tým jednoznačne potvrdilo, našlo sa všetko čo ku keltskému mestu patrí. Okrem iného aj svedectvá o rozvinutom diaľkovom obchode. Na druhej strane aj nepriame svedectvo o zániku sa premenilo na masívny viackrát opakovaný doklad o tragédii. Bratislavské oppidum sa skončilo tragicky, otázny je však jeho ďalší osud. Z histórie je známe že aj totálne zničené mestá ožili. či sa to stalo aj v Bratislave, ťažko povedať. Isté je to, že netrvalo dlho a Bratislavu obsadili Rimania, kedy na prelome letopočtov prebiehala rýchla romanizácia viacerých keltských oppíd. To bola ich jediná spása, lebo bez Rimanov zanikli samy od seba.

     Ďalšie osudy Bratislavy treba teda hľadať v nasledujúcej historickej etape rímskych čias.

ZDROJ: Zlatá kniha Bratislavy, P.Dvořák

 
   
 

*   All rights reserved  ©  bratislavainfo.sk  *