Stručné dejiny bratislavského praveku

 
 

              

               Táto stať je vlastne len kusým prehľadom archeologických nálezov z Bratislavy a jej najbližšieho okolia. Je zoradená chronologicky. Neopisuje dobrodružné epizódy, lebo ešte nedokáže veľa povedať k základnému problému, kedy sa Bratislava stala mestom. Aj tak je nutná, lebo aspoň v kocke zachytáva dva či tri pokusy povýšiť bratislavský priestor na úroveň centra. Také už sú praveké dejiny. Obdobia vzostupu striedajú obdobia úpadku, opevnené sídliská zanikajú a na ich miestach vyrastajú celkom obyčajné dediny. Možné je aj to, že dejiny praveku sa nám také len javia z obrovskej vzdialenosti, z akej sa na ne pozeráme, a cez beznádejne poroztrusované črepy, z ktorých ich skladáme. Nech je to tak alebo inak, bolo by plitavím časom i priestorom koncipovať tútuo kapitolu inak ako stručný prehľad. Poďme teda od začiatku.

               V najstarších dejinách (starom paleolite) potrebnej odpovede ešte niet, hoci je zaujímavé, že bratislavský priestor sa istým spôsobom zúčastňoval  na nezvyčajnom procese, v ktorm sa vyvíjal človek, ako naznačujú opakované nálezy praľudoopov zo svahov Devínskej Kobyly.

               Ani lovecké obdobie v strednom a mladom paleolite veľa nehovorí. Zdá sa len, že už vtedy na území Bratislavy žili ľudia, ako ukazujú kamenné nástroje, ktoré v okolí mesta nazbieral literárny historik, amatérsky archeológ zberateľ, profesor Oskár Čepan. Pravda, nemožno povedať s istotou, či sú to skutočne výroby ľudí alebo len hračky prírody, hoci vzácne nálezy zvieracích kostí z ľadových dôb, mamutov a nosorožcov, zreálňujú prvú možnosť.

               Zaujímavú výpravu za bratislavskými dejinami v strednej dobe kamennej dobe usporiadala pod odborným vedením Štefana Janšáka, nestora slovenskej archeológie, redakcia Slobody. Na začiatku päťdesiatych rokov sa jej členovia vybrali aj so spolupracovníkmi do Júrskeho šúru na ostrov Vŕšok a nazbierali tam množstvo pravekých pamiatok. Medziiným aj zo strednej kamennej doby. Bol to prvý objav stôp po živote mezolitického človeka na Slovensku.

               Najstarší roľníci osídlili bratislavský priestor v mladšej kamennej dobe, v neolite na viacerých miestach, nie všade sa ich však podarilo nájsť. Pamiatky z neolitu sú veľmi nenápadné kamene, črepy, popol, kosti, kusy mazaniny, rozličné farebné odtiene v zemi. Nie je preto náhoda, že ich v Bratislave okrem archeológov našli najmä cieľavedomí zberatelia, profesori. Archeológovia našli pamiatky prvých roľníkov vlastne všade, kde mohli pracovať. Dalo by sa povedať, že najstarší roľníci žili v Bratislave jednoducho všade tam, kde si mohli založiť polia, lenže bolo by to zjednodušovanie, ako dokladajú pamiatky z neskorej kamennej doby, eneolitu (niekedy sa hovorí o medenej dobe, lebo je to čas prvých kovov). Sú to predovšetkým výšinné, pravdepodobne opevnené sídla, ktoré sa našli na Bratislavskom hrade a na Devíne. Na Bratislavsko hrade priamo v suteréne paláca, kde na výsku zostalo minimum miesta, doklady o opevnení na iných miestach sa asi zničili pri neskorších stavebných prácach. Podobne to bolo na Devíne.

               Existencia troch výšinných hradísk (patrili do rozličných archeologických kultúr) so súčasným osídlením v nižších polohách je veľmi nápadná okolnosť, ktorú ešte podčiarkujú bohaté nálezy predmetov z medi (prevažne starších, o ktorých nevedno kto, kedy a kde ich objavil), dlát, klinov, sekeromlatov, sekeriek a ďalších, a s nimi spojená predstava o stredisku kovovýroby na juhazápadnom Slovensku. Podložená je okrem iného nálezom pravekých nástrojov v blízkosti ložísk medenej rudy v Perneku a Pezinku a rovnako aj úvahami o existencii najstarších ciest. Pre koniec kamennej doby a začiatok kovových dôb je totiž charakteristický pohyb, pochod za novými zdrojmi, obchodom, výpravy nových kočovníckych etník asi aj túžbou po koristi. Cesty v dnešnom slova zmysle nejestvovali, iba trasy určené nápadnými orientačnými bodmi (dunajský tok patril k najvýznamnejším), ktoré dnes možno určovať už len hypoteticky na základe rozmiestnenia nápadnejších nálezov. V Bratislave a jej okolí také sú a všetky ukazujú do karpatských priesmykov a k dunajským brodom.

                 Ťažko to bolo bližšie definovať, isté však je, že už v najstarších časoch sa v Bratislave dialo čosi výnimočné.

               Taká bola situácia aj v bronzovej dobe. Našli sa bronzové meče, sekerky, oštep, kosák, dláto, nádherný sekeromlat na obidvoch koncoch ozdobený figúrkami vodných vtákov, takmer všetko v riekach (alebo na okolí), v Dunaji, Morave, Malom Dunaji, tradičnom mieste obetí pohanským bohom. To opäť ukazuje na niečo významné, lenže tomuto bohatstvu, ktoré sa nazbieralo viac-menej náhodou, nijako nezodpovedajú doterajšie poznatky archeológov. Takmer úplne im chýbajú sídliská a hroby objavili len v Rusovciach (niektoré bohaté) a na Devíne. Naposledy napríklad mohylu s podkovovitým kamenným vencom, v ktorej bola porušená ľudská kostra na kamennej deštrukcii a dvojhrob dospelého človeka s dieťaťom. Naozaj si ťažko vysvetliť takú spoločnosť, či to bola rodina, náhoda, pán so sluhmi alebo niečo iné. Možno to objasní ďalší výskum.

               Všetko sa mení v staršej železnej dobe, halštate. Náznaky sa končia, strieda ich istota: Bratislava po prvý raz dokázateľne nadobudla podobu centra. Svedčia o tom sporadické objavy priamo z mesta, okolia, no najmä výšinné sídliská na Devíne a na Bratislavskom hrade.

               Príbytok na Bratislavskom hrade sa ako zázrakom zachoval v hĺbke štyroch metrov pod základmi severovýchodnej veže. Nebol veľký, trikrát štyri aj pol metra, ale stavaný veľmi prácne, s dlážkou vysekanou do skalného podložia. Na nej sa našlo ohnisko, asi desať rozbitých nádob, ďalšie črepy a kolová jamka po stĺpe, ktorý niesol sedlovú strechu. To je všetko, pravda, okrem kultúrnej vrstvy na ďalších miestach a peknej tuhovanej tenkostennej amfory vyrobenej z jemnej plavenej hliny vyzdobenej žliabkami a vpichmi. Málo, ale dosť na konštatovanie, že na hrade stála pravdepodobne opevnená osada na skale a neúrodnej pôde, vysoko nad poľami a pasienkami, ďaleko od zdroja obživy. Také bývanie môžu dovoliť len ľudia, na ktorých pracujú iní.

               Podobná situácia bola na Devíne: príbytky, črepy, zlomky plastík, hlinená lyžička, kolieska, detský hrob, obilná jama, v ktorej archeológovia nazbierali plný mech zrna i celých kláskov dvojzrnovej pšenice, a napokon aj veľavravné kostené zubadlá, ktoré dokazujú prítomnosť jazdca.

               Rovnako ako v Bratislave aj pod Devínskym hradom bola nížinná dedina, bydlisko jednoduchých ľudí. Jasnou rečou hovoria mohyly na východnom okraji mesta. Mnohé sú už rozorané, viaceré však ešte vždy vysoké takmer päť metrov, dominujúce nad poľami ako symbol slávy niekdajšej kniežacej moci. Napríklad mohyla v Novej Dedinke (Dedinka pri Dunaji) je taká vysoká a rozsiahla, že na jej vrchole postavili v stredoveku (na ochranu pred povodňami) kresťanský kostolík.

               Halšatské mohyly stoja v chotári Dunajskej Lužnej (Nové Košariská), Chorvátskeho Grobu, Veľkej Paky (Čukárska Paka), Dedinky pri Dunaji, Janíkov (Dolné Janíky), Kvetoslavova a na mnohých ďalších miestach rozložených v okruhu asi 20 kilometrov od Bratislavy, viaceré v bezprostrednej blízkosti mesta. Päť mohýl v Nových Košariskách preskúmala Pichlerová. Jej objavy boli jedinečné. Tieto diela sa venovali výnimočným ľuďom.

               Čo treba dodať? Azda len toľko, že už v čase najstarších kovov mala Bratislava dôstojných obyvateľov. Využili dokonalosť jej priestoru a vyzdvihli ju do výšky, ktorú, žiaľ, môžeme len tušiť. Presnejší rozmer dostala až v časoch, čo nasledovali.

ZDROJ: Zlatá kniha Bratislavy, P.Dvořák

 
   
 

*   All rights reserved  ©  bratislavainfo.sk  *